Stiahnuté hrdlo, sťažený dych, rozvírené myšlienky… Je vám tento stav povedomý? Stav úzkosti zažil aspoň raz za život každý. No čo robiť v prípade, ak je úzkosť pravidelnou súčasťou vášho života? Dá sa s ňou bojovať?
Občasné stavy úzkosti sú prirodzené a v niektorých životných situáciách môžu postihnúť každého. No v prípade, ak je pocit úzkosti dlhodobo na rovnakej úrovni, alebo sa dokonca zvyšuje a má negatívny vplyv na kvalitu života, ide o vážny problém.
Kedy možno úzkosť považovať za psychický problém
Dlhodobá úzkosť môže postupne prerásť v úzkostlivú poruchu, ktorá predstavuje stav charakteristický dlhodobým telesným napätím a neustálymi obavami. Druhov úzkostlivých porúch existuje viacero.
Základné znaky majú všetky spoločné, no každá má svoje špecifiká a rôznu závažnosť. Medzi úzkostlivé poruchy zaraďujeme: panickú poruchu, extrémne fóbie, sociálno úzkostlivú poruchu, posttraumatickú stresovú poruchu, obsedantno kompulzívnu poruchu.
Príznaky úzkostlivej poruchy
Každá osoba je jedinečná, preto úzkostlivá porucha môže mať u každého iné príznaky.
Medzi najčastejšie sa vyskytované príznaky zaraďujeme:
1. Telesné prejavy: ťažkosti so spánkom, pocit nervozity, panika, sucho v ústach, brnenie v rukách alebo nohách, nevoľnosť, závrate, studené ruky a nohy, rýchly a nepravidelný tep.
2. Psychické príznaky: nadmerné a vnucujúce sa obavy, ktoré sa týkajú bežných záležitostí, strach zo straty kontroly, pocit strachu a nepríjemnosti, neustála úzkosť.
Ďalšie možné príznaky, ktoré môžu ukazovať na úzkostlivú poruchu: prehnané reakcie na malé prekvapenia alebo vyrušenia, ťažkosti s koncentráciou, neustála podráždenosť, bolesti svalov, duševné prepätie a vyčerpanosť.
Zjednodušene možno povedať, že ide o základné fyzické a psychické príznaky, ktorými sa bežne prejavuje stres, strach a úzkosť. Avšak, ak k takýmto reakciám nedochádza len počas ohrozujúcich situácií, kedy sú považované za prínosný obranný systém tela, ale dochádza k nim pravidelne, spôsobia v organizme viac škody, ako úžitku. Aby sme mohli hovoriť o úzkostlivej poruche, musí tento stav trvať najmenej pol roka.
Rizikové faktory vzniku úzkostlivej poruchy
Úzkostlivá porucha môže byť z časti dedičná, a preto jej výskyt v rodine znamená väčšiu predispozíciu pre jej rozvoj. Za ďalšie rizikové faktory sú považované: úzkostlivá osobnosť pacienta (často ju pozorovať už od detstva) a vysoká miera stresu v života pacienta.
Diagnostika
Úzkostlivú poruchu nemožno diagnostikovať pomocou laboratórnych testov. K zvažovaniu diagnózy úzkostlivá porucha dochádza v prípade, ak vaše zdravotné problémy nevysvetľujú žiadne vyšetrenia či zdravotné testy. V takom prípade môže váš lekár požiadať o pomoc psychológa či psychiatra, ktorí na základe špeciálnych otázok a diagnostických postupov vedia zistiť prípadný psychický pôvod vašich problémov a stanoviť adekvátnu liečbu.
Liečba úzkostlivej poruchy
Kľúčom k liečbe úzkostlivej poruchy je najmä správna diagnostika zo strany odborníkov. Na základe stanovenia diagnózy a výsledkov klinických vyšetrení je následne odporúčaná vhodná liečba, ktorá môže byť založená na pravidelnom navštevovaní psychoterapie, užívaní podporných medikamentov a učení sa rôznych stratégií na zvládanie úzkosti.
Liečba úzkostlivej poruchy je zdĺhavá, avšak existuje množstvo možností liečby, ktoré pacienta postupne úspešne vrátia do normálneho, plnohodnotného života. Základom je trpezlivosť, nakoľko liečba môže zo začiatku vyžadovať skúšanie rôznych techník s cieľom vybrať pre vás tú najvhodnejšiu.
Vďaka dôvere a trpezlivosti, vie odborník na duševné zdravie pomerne rýchlo zistiť účinnosť jednotlivých metód a stanoviť vám tak individuálny plán, ktorý postupne bude viesť k skvalitneniu vášho života.
Existuje celý rad faktorov, ktoré môžu byť zodpovedné za vznik úzkostlivej poruchy vrátane genetiky, životného prostredia, úrovne stresu, zmeny v mozgu a traumy. Jej liečba preto patrí výhradne do rúk odborníka, ktorý pomôže odhaliť spúšťače.
Ako žiť s úzkostlivou poruchou
Úzkostlivá porucha, na rozdiel od iných psychických ochorení, nemusí vo veľkej miere narúšať životný štýl a fungovanie pacienta v bežnom živote. Dôležité je naučiť sa mať v živote primeranú hladinu zaťaženia a stresu, ktorá bude pre človeka trpiaceho úzkostlivou poruchou znesiteľná. Nadmerné vyhýbanie sa akejkoľvek záťaži a stresu nie je vhodné, nakoľko paradoxne môže príznaky ochorenia zhoršovať.
Ďalším dôležitým faktorom pri živote s úzkostlivou poruchou je stabilné zázemie, či už rodinné alebo aj v ďalších životných oblastiach, nakoľko veľké výkyvy môžu pre pacienta znamenať zvýšenie stresu a rozvinúť prehnané obavy.
Návšteva psychológa nie je žiadna hanba. Hanba je uvedomovať si, že máte problém a odmietať ho riešiť. Psychológ je lekár ako každý iný. Tak ako s pokazeným zubom navštívite zubára, tak s „pokazenou“ psychikou netreba otáľať s návštevou psychológa.
Zhoršenie schopnosti zvládať chronický stres, môže u pacientov s úzkostlivou poruchou vyústiť k zhoršeniu telesného stavu a rozvinutiu chorôb na psychosomatickom podklade. Môže dochádzať k zhoršeniu imunity, alergií, astmy, žalúdočným a tráviacim problémom, preto jej liečbu nie je vhodné odkladať.
Čím skôr sa rozhodnete svojmu problému čeliť, tým skôr si budete opäť užívať život v plnej forme a bez zbytočných obáv.
